Vraciaš sa z dovolenky. Zo Západu. Nie z Ruska, ani z Venezuely, ani z Uzbekistanu. Ale z prehnitého, dekadentného, kapitalistického Západu, kde napriek všetkým chybám ešte stále fungujú plusmínus pravidlá, zákony a občas aj logika funkčného systému. A potom pristaneš do reality s názvom Slovenská republika.
Letel som jednou z tých „exkluzívnych“ nízkonákladových aeroliniek, ktoré ťa dopravia do „exkluzívnej“ destinácie s názvom Slovenská republika.
Lietadlo meškalo. Vyše dvoch hodín. Podľa nariadení EÚ máš po tomto čase nárok na informovanie, vodu, snack. Nič sa ale nestalo. Ticho. Žiadne informovanie o právach cestujúcich. Prečo by aj? V lietadle sedelo minimálne 95 % Slovákov. A tí – poslušne, potichu, bez výrazu sedeli ako dobytok pred porážkou a čumeli do mobilov. Bez otázok, bez protestu.
Keď som sa spýtal stevarda, prečo meškáme – nevedel, resp. tváril sa, že nevie. Keď som sa pýtal, prečo neinformujú cestujúcich o ich právach? Opäť nič. A potom to začalo. Vyložili vozíky a začína sa predaj. A 500ml bottle of water costs €3.00. Sandwiches range from €6.50 to €6.75 etc..
Voda, ktorú ste mali dostať zadarmo? 3 €.
Bageta, ktorá mala byť kompenzáciou? 6.50 €.
A Slováci kupovali. A mlčali.
Postavil som sa. Nahlas som povedal, že to, čo robia, je absurdné. Že predávajú niečo, na čo máme právny nárok ako na odškodnenie za meškanie letu v zmysle práva EÚ – Nariadenie (ES) č. 261/2004. A čo sa stalo? Ozvali sa. Ozvali sa Slováci. Na mňa.
„Čo sa sťažuješ?“
„Sadni si a buď ticho!“
„My si to zaplatíme!“
To teda neboli slová letušky. To boli reakcie mojich vlastných rodákov v lietadle. V momente, keď som sa ako jeden jediný z cca. 150 cestujúcich ozval, aby som pripomenul, že všetci máme zákonný nárok na kompenzáciu za meškanie. Namiesto vďaky alebo podpory som dostal len pohŕdavé pohľady, výčitky a vyššie spomenuté poznámky.
Zo 150 ľudí v tom lietadle sa ku mne nepridal nikto. Nepridalo sa ku mne žiadnych 7 STATOČNÝCH. Nepridal sa k mojej obhajobe práv všetkých tých 150 ľudí jediný človek. Proste NIKTO.
A tak som tam stál sám
Ako by povedal Miloš Jakeš: „Jak ten kůl v plotě.“
Sadol som si naspäť na sedadlo a to bol moment, keď mi to docvaklo. Títo ľudia nechcú svoje práva. Oni ich svojím spôsobom ani nepotrebujú. Oni sa v tom pohodlne váľajú. V tom tichu, v tej submisivite, v tej otrockej spokojnosti s tým, že ich niekto pravidelne ošklbe.
Pred rokom, keď som mal podobnú situáciu v letadle odlietajúcom z Krakova, Poliaci a Francúzi, Nemci protestovali. Vytvárali tlak. Ozvali sa. Tých pár Slovákov mlčalo. Vtedy som si to ešte racionalizoval – únava, strach, jazyková bariéra. Dnes už viem.
Až teraz, v lete roku 2025 som si to po tomto zážitku v lietadle uvedomil naplno: toto nie je náhoda. To je v génoch, mentalite, výchove, edukácii, proste v rodine Ťapákovcov.
Ako by povedal bard slovenskej politickej grotesky a politiky Ján Slota:
„Slováci sú geneticky sprostý národ.“ Nie všetci, samozrejme. Ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou u väčšiny populácie tie gény prevažujú. A väčšina v demokracii rozhoduje.
A keď sme konečne pristáli? Žiadne problémy s letom. Čisté nebo. Bez turbulencií. Bez stresu. Okrem meškania viac ako dve hodiny samozrejme 🙂 A keď kolesá lietadla dosadli na slovenskú zem – ľudia tlieskali. Úprimne. Radostne. Ďakovali. Ďakovali za to, že si mohli kúpiť fľašu vody, ktorá im patrila a v zmysle nariadenia EU ju mali dostať gratis ako kompenzáciu za meškanie letu.
Strávil som roky tým, že som sa snažil niečo na Slovensku zmeniť. Vydával som energiu, peniaze, mal som z toho osobné problémy, konflikty, stres, zdravotné a rodinné problémy, brutálne finančné straty. Veril som, že sa niečo dá posunúť. Že ľudia raz pochopia, že si zaslúžia viac než len „neotravuj, sadni si a drž hubu“.
Ale až v tom lietadle – v tej absurdnej, smutnej groteske slovenskej mentality – som pochopil všetko.
Táto krajina sa nedá zmeniť. Nie preto, že by na to nemala potenciál. Ale preto, že väčšina jej obyvateľov o to nestojí. Oni nechcú zmenu. Oni chcú pokoj. Pokoj za každú cenu. Aj za cenu dôstojnosti.
A tak som to tam, vo vzduchu v lietadle, definitívne uzavrel.
Moju snahu o akúkoľvek zmenu na Slovensku.
Toto je zavedená krajina.
Nie zavedená technológiami. Nie systémom.
Absurdná Slovenská republika, ktorá sa zhodou náhod a historického šťastia ocitla v Európskej únii, a nie v Ruskej federácii.
Krajina zavedená v servilnosti. V tuposti. V národnej submisii.
Čo bolo chytrejšie, to odišlo.
Ťapákovci zostali.
A tí, ktorí tu predsa len ešte zostali a nepatria do tejto mentálnej rodiny Ťapákovcov – či už z pocitu zodpovednosti, omylu alebo nostalgie – sú dnes len tichou menšinou, utopenou v mori mlčiacej, spokojnej, ohlúpenej väčšiny.
A v demokracii rozhoduje práve táto väčšina.
Majorita Ťapákovcov, ktorým ku šťastiu stačí ticho, poslušnosť, vlaky zadarmo, 13-ty dôchodok, lacný alkohol a trošku drahšie cigarety.
A preto sa táto krajina nezmení.
Nie zajtra. Nie o rok. Nikdy.
Lebo krajinu nezmeníš, keď ju väčšina nechce meniť.
A táto demokratická väčšina to jednoducho nechce.
Tak to bolo. Tak to je. A tak to aj bude. FOREVER!
