Interview by Vladimir Gürtler | Text for PRIMA NEWS
Pri príležitosti Dňa slovenskej žurnalistiky sme oslovili analytika a publicistu Juraja Mesíka, ktorý vo svojom FB statuse pripomenul šokujúci komentár denníka SME z roku 2021. Nezaočkovaní občania v ňom boli prirovnaní k „sviniam na bitúnku“ a volalo sa po „poriadnom dlhom biči“.
Tento rozhovor však nie je o minulosti. Je o jazyku, ktorý kedysi slúžil propagande totalitných režimov – a ktorý sa dnes opäť bez odporu objavuje v médiách hlavného prúdu. Je o tom, ako sa z novinára stáva hlas systému, a z informácie nástroj ideológie. Juraj Mesík otvorene pomenúva zlyhania médií počas pandémie, dvojaký meter justície, cenzúru, poslušnosť aj „predposratosť“ slovenského žurnalizmu.
- Pán Mesík, vo svojom FB statuse ste ironicky pripomenuli „Deň slovenskej žurnalistiky“. Ako by ste dnes definovali rozdiel medzi poctivou, profesionálnou žurnalistikou a mediálnou propagandou, ktorá slúži dominantnej ideológii? Kde vidíte tú hranicu?
JM: Ten zásadný vidím v tom, že kým žurnalista sa snaží hľadať pravdu, aj s vedomím limitov nášho poznania, propagandista ju už “pozná” a snaží sa o tej svojej presvedčiť svojich čitateľov, poslucháčov či divákov. Novinári zväčša sami seba považujú za intelektuálov, ale mnohí sú len afektuáli – ľudia využívajúci svoj intelekt a schopnosť písať a hovoriť na bičovanie emócií a presadzovanie svojich predstáv o svete. Žiaľ mnohí rozdiel medzi intelektuálom hľadajúcim objektívnu pravdu a afektuálom, ktorí vášnivo verí, že ju pozná vôbec nepoznajú. Samozrejme že aj pravdu hľadajúci žurnalisti majú svoje názory – ale od propagandistov sa líšia záujmom a schopnosťou počúvať a analyzovať aj iné. No a je tu ešte jeden dôležitý faktor: na objektívnej žurnalistike nezbohatnete, zato za propagandu a reklamu skrývanú za žurnalistiku sa platí dobre a často „na stôl“.
2. Ako s odstupom času spätne hodnotíte mediálne spravodajstvo počas pandémie Covid-19? Vnímate to dnes skôr ako nevyhnutnú reakciu na krízu, alebo ako prípad bezprecedentného mediálneho zlyhania a manipulácie verejnej mienky?
JM: Na spôsobe informovania a dezinformovania počas pandémie nebolo nič nevyhnutné – podľa môjho presvedčenia šlo o masívne zlyhanie masmédií, ktoré sa, žiaľ veľmi ochotne, stali nástrojom propagandy a reklamy. Veľmi tomu napomohla finančná slabosť mnohých masmédií, ktoré, ako ukázal vývoj, sa dali veľmi ľahko kúpiť. K tomu sa pridala hlboká vedecká nevzdelanosť veľkej časti žurnalistov – mnohí dnes dodnes nerozumejú priepastnému rozdielu medzi komerčnou vedou a skutočnou akademickou vedou. Boli sme svedkami toho, ako sa žurnalisti, ktorí ešte vo februári 2020 nevedeli čo je mRNA a nemali najmenšiu predstavu o metódach alebo dejinách vedy a medicíny do marca premenili na „vedeckých novinárov“. Ich hlavná a často jediná kvalifikácia pritom bola schopnosť prekladať texty z New York Times alebo Guardianu. Veď čo uverejnia tam musí byť kovaná veda, no nie? Nie, nebola.
3. Vidíte konkrétne paralely medzi propagandou počas totalitných režimov (Tiso, Hitler, Stalin) a spôsobom, akým médiá komunikovali počas pandémie? Ak áno, v čom konkrétne sa podľa vás tieto mechanizmy podobajú?
JM: Podobnosti boli napríklad v rozsahu a hĺbke cenzúry všetkých informácií, ktoré nezapadali do komerčných záujmov politických a firemných “manažérov pandémie”. Iná podobnosť s praxou totalitných režimov bola v maskovaní ideológie ako vedy, rovnako ako komunisti vydávali svoju ideológiu za “vedecký komunizmus” alebo ako nacisti označovali svoje predstavy o nadradenosti národov a rás za “vedecké”. Niektorí žurnalisti sa ochotne nechali strhnúť aj k volaniu po obmedzovaní ľudských práv inak zmýšľajúcich občanov označovaných napríklad ako svine alebo dobytok s teľacím IQ, v čom sa priblížili hitlerovskej a stalinskej propaganda na dosah ruky. No a ďalšia paralela bola vo fenoméne autocenzúry mnohých žurnalistov, lekárov a vedcov, ktorí aj mali o oficiálnom naratíve pochybnosti – napríklad nenechali sebe a svojim príbuzným napichať preparáty vírusovej mRNA označované ako „vakcíny“ – ale na verejnosti radšej mlčali, aby si nepohnevali okolie. Ľudová slovenčina má pre toto správanie výraz „predposratosť“.
4. Citovaný komentár Petra Schutza v denníku SME používa výrazy ako „bitúnok“, „poriadny dlhý bič“ či obviňuje nezaočkovaných z degenerácie. Bolo by podľa vás niečo podobné akceptovateľné, ak by sa rovnaký jazyk použil voči etnickej alebo sexuálnej menšine?
JM: Silne pochybujem – myslím si, že v takom prípade by štátne orgány vyhodnotili situáciu ako šírenie nenávisti a v zmysle príslušných zákonom by konali. Nie som právnik, ale domnievam sa, že sme svedkami selektívneho uplatnenia práva v súlade so záujmami vládnucej skupiny, nie rovnosti pred zákonom.
5. Prečo si podľa vás štátne orgány nevšímali nenávistné prejavy vo verejnoprávnych médiách počas pandémie, zatiaľ čo v iných prípadoch (napr. voči LGBTI+ komunite) sú zvyknuté reagovať okamžite? Nešlo o dvojaký meter?
JM: Myslím si že ide o dvojaký meter. Tiež si myslím, že ich nečinnosť bola ovplyvnená aj tým, že zamestnanci štátnych orgánov sami podľahli štátno-firemnej propagande a stali sa jej poslušnými sluhami, tak ako boli počas vojny sluhami prenasledovania Židov a Rómov, alebo za komunizmu prenasledovania “nesprávne” – teda inak – zmýšľajúcich ľudí. Sú to len ľudia – plat beží, či niečo aktívne robia, alebo len pasívne vykonávajú príkazy zhora. Poslušné plnenie príkazov bez kladenia otázok je v našich podmienkach dokonca najlepšou cestou ku kariérnemu postupu. Tí, čo kladú otázky sú považovaní za problémistov a ak ich aj z práce nevyrazia, kariérny postup im nehrozí.
6. Aké nebezpečenstvo pre demokraciu predstavuje situácia, keď sa väčšina médií zmení na jednostranný kanál štátnej ideológie – bez priestoru pre otvorenú diskusiu, kritiku či alternatívne názory? Sme dnes v takej situácii?
JM: Počas covidu sme sa do takej situácie dostali a čiastočne v nej aj napriek zmene vlády stále zotrvávame. Taký ivermektín je dodnes v slovenských mainstreamových médiách slovo, ktoré sa nesmie spomenúť, a ak, tak len v kontexte veterinárnej medicíny a šarlatánstva. 😊 Nobelovskú reč objaviteľa ivermektínu profesora Satoshiho Omuru samozrejme žiadny slovenský “vedecký žurnalista” nikdy nečítal, lebo by sa dozvedel nielen o tom, že je to primárne liek pre ľudí, ale aj o jeho protivírusových a protinádorových účinkoch. Našťastie je v dobe informačných technológií si ju môže každý kto chce prečítať a je oveľa ťažšie zatajovať akékoľvek informácie, nielen o ivermektíne. A tiež zabrániť ich šíreniu.
Covidová cenzúra a propaganda však mainstreamové médiá tvrdo zasiahla. Množstvo ľudí ich prestalo čítať a rozrástol sa celý ekosystém alternatívnych médií. Sformoval sa celý paralelný mediálny svet. Mnohé jeho časti sú žiaľ len vernou kópiou tých, voči ktorým sa vymedzujú, len afektuáli v nich vášnivo hlásajú pravý opak toho, čo tvrdia tie mainstreamové médiá. Sú to také antu-N, anti-Sme a podobne. Presne ako ony však len utvrdzujú vieru existujúcu v rámci mediálnych bublín, v ktorých pôsobia. Niet totiž v šírom svete hlúposti, ktorá by si nenašla svojich veriacich.
7. Čo hovorí o stave spoločnosti fakt, že počas pandémie boli verejne tolerované výzvy na segregáciu, tresty a znevýhodňovanie zdravých, ale nezaočkovaných ľudí? Prečo si to spoločnosť nechala?
JM: Veľa ľudí sa úprimne bálo choroby – mladí a zdraví spravidla zbytočne, starí a chorí celkom oprávnene. Domnievam sa, že medzi tých vydesených patril aj ten novinár čo volal po dlhom biči na, v úvodzovkách, “neočkovaných”. Úvodzovky tu považujem za dôležité , pretože to čo sa masovo podávalo ľuďom boli preparáty génovej manipulácie ľudských buniek, nie skutočné vakcíny. Slovo vakcína bolo len zneužité v záujme zabezpečenia akceptácie týchto produktov verejnosťou a teda aj ziskov pre ich výrobcov.
Mnohí hlásatelia represívnych praktík boli úprimne presvedčení, že hrozba, ktorú covid predstavuje je tak smrteľná, že sú represie opodstatnené. Aj smrteľnej hrozbe zo strany Židov alebo kapitalistov mnohí ľudia za nacizmu a komunizmu úprimne verili. Ďalší zistili, že pre nich sú covidové “opatrenia” darom z neba – predávali rúška, šprtali sa ľuďom v nosohltanoch, privyrábali si “očkovaním”, nakupovali a predávali super drahé a nebezpečné experimentálne lieky ako remdesivir, paxlovid a iné, vydavatelia novín zarábali na štátom platených reklamných kampaniach pre súkromné firmy…
Spoločnosť si to nechala, lebo, slovami profesora Ladislava Kováča, človek je tvor ustráchaný, stádovitý, hyper-emocionálny a mýtofilný, teda ochotný uveriť v podstate čomukoľvek, čomu veria aj iní príslušníci spoločnosti, zvlášť ak je to nabité emóciami. A k tomu by som ešte dodal mizernú úroveň prírodovednej a celkovej vzdelanosti širokej verejnosti, a extrémne vysokú závislosť lekárov a zdravotníkov na pôžitkoch poskytovaných farmabiznisom. Vrátane úplnej závislosti našich lekárskych časopisov na financovaní biznisom – a bez publikovania v nich sa nestanete ani PhD, ani docentom, ani profesorom.
8. Ako by mala vyzerať funkčná mediálna sebareflexia po krízach, ako bola pandémia? Máme dnes na Slovensku novinárov alebo redakcie, ktoré sú schopné priznať chyby a napraviť svoje postoje?
JM: Nie – ani v súkromných, a ani v takzvaných verejnoprávnych médiách, ktoré rovnako ako súkromné počas covidu plne rezignovali na svoj verejnoprávny charakter a pôsobili ako absolútne lojálny nástroj vládnej propagandy. Vo všetkých týchto médiách absolútne dominuje snaha rýchlo zabudnúť a k téme covidu sa viac nevracať. Mlčia „ako partizáni“. Je to veľký paradox ! Veď by mali každý rok búrlivo oslavovať ako fantasticky sme „vďaka vede“ covid zvládli – a namiesto toho cudné mlčanie. V tomto hlbokom mlčaní sa redakcie starých masmédií navzájom podporujú. Namiesto peer-to-peer supervízie, ktorá by slovenskej žurnalistike umožnila objektívnu analýzu toho, čo počas covidu v slovenskej spoločnosti napáchala, sme svedkami mlčania, ktoré pripomína mlčanie spoluvinníkov. V slovenskej kultúre a spoločnosti to však nie je nič nové – rovnako chýbala akákoľvek štruktúrovaná sebareflexia masmédií po roku 1989, alebo predtým po roku 1945. Nič staré sme nezabudli, a nič nové sme sa nenaučili. Covid treba proste „usedieť“.
9. Niektorí kritici hovoria o „sanitárnej totalite“ alebo „zdravotníckej ideokracii“. Súhlasíte s týmto označením? Alebo ako by ste nazvali systém, v ktorom sú vedecké otázky uzatvárané ako náboženské dogmy a oponenti umlčiavaní?
JM: Zažil som komunistickú totalitu, prežil som v nej svoju mladosť, takže viem, že označovať pomery u nás počas covidu pojmom „totalita“ je neadekvátne. Štátny aparát vyvinul na nesúhlasiacich občanov veľký nátlak, bola tu tvrdá cenzúra v oficiálnych médiách, štát financoval rozsiahlu propagandistickú kampaň zabezpečujúcu de facto komerčné záujmy pár firiem, obmedzil slobodu pohybu občanov zavedením certifikátov o prijatí preprátov vírusovej mRNA (za komunizmu sa to volalo vycestovacia doložka a dostali ste ju, ak ste deklarovali vernosť režimu) – ale k skutočnej totalite to malo predsa len ďaleko. Charakterizoval by som to ako vážnu eróziu demokracie a ľudských a občianskych práv, ale nie totalitu. Napríklad štát žiadneho kritika „covidových opatrení“ nezavrel, neskonfiškoval nikomu počítače, deti kritikov neboli vyhadzované zo stredných a vysokých škôl atď. atď. Necítim potrebu dávať dianiu počas covidu nejaký špeciálny názov – proste sa na pandémiu kognitívne nepripravení politici a štátny aparát pokúsili niečo robiť, hravo sa dostali pod kontrolu komerčných záujmov farmabiznisu a chvíľu robili všetko, čo bolo v záujme ziskov Pfizera a spol. Potom zistili, že to nefunguje a ľudia sa začínajú búriť a vrátili sa k „business as usual“. Čo dovtedy farmabiznis zarobil, to mu už na večné časy zostane – a zbytočné obete sú pochované a postupne na ne zabúdame. Lebo na to všetko väčšina ľudí zabudnúť chce.
10. Napokon, čo by ste odkázali mladým novinárom, ktorí vstupujú do profesie v dobe, keď je sloboda slova často pod tlakom, a hranica medzi pravdou a propagandou sa rozmazáva? Kde by mali hľadať odvahu a morálnu kotvu?
JM: Tak toto je veľmi ťažká otázka… Bolo by na ňu ťažké odpovedať aj v minulosti, ale v čase sociálnych (a asociálnych) sietí a nástupu univerzálnej umelej inteligencie je to úplne neistá pôda. Myslím, že mnoho z dnešnej práce novinárov UAI nahradí a skutočná novinárska práca môže byť veľmi neistá. Záleží tiež od toho, čo mladý človek od profesie očakáva. Ak peniaze a sociálne istoty, potom je práce propagandistu určite lepšia ako poctivá žurnalistika hľadajúca pravdu o čoraz zložitejšom svete. Ale tak tomu bolo aj za fašizmu, aj za komunizmu, aj za covidu…
Juraj Mesík je slovenský analytik, publicista a bývalý politik. V minulosti pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR za Stranu zelených.. Angažoval sa v rôznych občianskych a environmentálnych iniciatívach. Je známy svojimi komentármi a fejtónmi, ktoré často ostro kritizujú slovenskú aj svetovú politiku, médiá, klimatické zmeny, farmaceutický priemysel a najmä „systémovú poslušnosť“ vo verejnom priestore. Počas pandémie COVID-19 patril medzi výrazných kritikov vládnych opatrení a médií, ktoré podľa neho „podporovali atmosféru strachu“. Jeho štýl je priamočiary, ironický, často provokatívny. Nie je neobvyklé, že rozdeľuje publikum – niektorí ho považujú za dôležitý hlas kritiky systému, iní za konšpirátora.
Juraj Mesík fejtónovým perom exkluzívne pre PRIMA NEWS. Čítajte Ako sa zo žurnalistu stane propagandista?
