Má rovnaký hlas aj rozum? Demokracia stojí na jednoduchom princípe: jeden človek – jeden hlas. Znie to spravodlivo, znie to pekne a znie to nedotknuteľne. Lenže realita je nepohodlná a systém sa jej dlhodobo vyhýba. Rozum nie je rozdelený rovnomerne. Inteligencia populácie má jasné štatistické rozdelenie a nie všetci ľudia majú rovnakú schopnosť chápať súvislosti, vyhodnocovať riziká, rozlišovať fakty od emócií či odolávať manipulácii. Napriek tomu majú všetci rovnaký vplyv na rozhodovanie o budúcnosti štátu. Demokracia s touto realitou nijako nepracuje a tvári sa, že každý rozumie ekonomike, chápe dôsledky zadlžovania, vie čítať rozpočty a dokáže rozpoznať propagandu. V praxi to však neplatí, najmä v ére sociálnych médií (Facebook, Instagram, TikTok, X (Twitter) a YouTube, pričom významnú úlohu zohrávajú aj komunikačné platformy ako Messenger, WhatsApp a Telegram, kde sa politické názory, emócie a dezinformácie šíria nekontrolovane v uzavretých skupinách), ktorých vplyv na formovanie názorov je dnes extrémne veľký a často rozhodujúci.
Algoritmy odmeňujú emóciu, konflikt a jednoduchosť, nie pravdu, kontext a odbornosť. Moderné politické kampane už dávno nie sú súťažou argumentov, ale súťažou strachu, hnevu a primitívnych sloganov, nie preto, že by politici boli hlúpi, ale preto, že presne vedia, na čo časť voličov reaguje a čo sa na sociálnych sieťach šíri najrýchlejšie. Výsledok je zrejmý: marketing víťazí nad odbornosťou, krik poráža argument a extrém prehluší rozum.
Nikto zatiaľ reálne nenavrhuje odobrať volebné právo debilom, to nie je teraz pointa. Skutočný problém je inde a otázka je nepríjemná, no legitímna a vytvára začarovaný kruh: je normálne, že o riadení štátu rozhoduje rovnakou váhou človek, ktorý rozumie dôsledkom rozhodnutí, aj ten, ktorý volí podľa emócie, krčmovej reči alebo videa na sociálnej sieti? Ak však vo voľbách rozhoduje demokratická väčšina debilov, zákonite si zvolí na čelo debila. Kruh sa uzavrie. Väčšina debilov v rámci demokracie potom úplne legálne zničí menšinu ľudí s IQ nad 100, ktorých je v populácii len tesne nad 50 percent. A všetko sa to udeje v mene demokracie, zákonne, korektne a s potleskom tých, ktorí ani netušia, čo práve schválili.
Demokracia túto otázku (hlas debila a génia majú rovnakú váhu) systematicky odmieta (odobratie volebného práva debilom), pretože sa bojí obvinení z elitárstva, lenže mlčanie problém nerieši. Moderné štáty považujú za samozrejmé, že činnosti s vysokým rizikom vyžadujú prísne kvalifikačné štandardy. Pilot lietadla musí preukázať odbornú spôsobilosť, absolvovať skúšky, pravidelné preskúšania a niesť osobnú zodpovednosť za životy cestujúcich. Je to logické, pretože chyba pilota môže stáť stovky životov. Riadenie štátu má však ešte vyššie riziko, rozhodnutia politikov ovplyvňujú milióny ľudí, verejné financie na desaťročia, bezpečnosť krajiny aj základné práva občanov, a napriek tomu je politika jednou z mála oblastí, kde neexistujú takmer žiadne odborné vstupné kritériá, netreba poznať právo, ekonomiku ani fungovanie štátu a stačí (to je ale kľúčové) byť zvolený. Odbornosť nie je podmienka, je nanajvýš politická alebo marketingová výhoda. Volič je nositeľom práva a má ním zostať, politik je však nositeľom moci, a práve tu vzniká zásadný rozpor, pretože kým na bežné povolania s vysokou zodpovednosťou kladieme prísne nároky, na politickú moc nekladieme takmer žiadne. Nie je to útok na demokraciu, je to otázka zdravého rozumu. Dejiny ukazujú, že spoločnosti nepadajú preto, že mali málo hlasov, ale preto, že rozhodovali bez rozumu, bez kompetencie a bez zodpovednosti. Demokracia je nástroj a každý nástroj, ktorý ignoruje realitu, sa skôr či neskôr obráti proti svojim tvorcom. Otázka teda nestojí, či má demokracia prežiť, ale dokedy bude fungovať tak, že hlas debila má vo voľbách rovnakú váhu ako hlas génia.
Na záver je potrebné zdôrazniť, že názov môjho článku s názvom „Demokracia po slovensky: debil a génius majú rovnaký hlas“ nie je mierený výlučne na Slovensko, ale vzťahuje sa na celý demokratický svet. Ide o systémový jav prítomný vo všetkých krajinách, kde prebiehajú demokratické voľby na princípe rovnosti hlasu, bez ohľadu na úroveň vzdelania, schopnosti porozumieť dôsledkom rozhodnutí či mieru vplyvu sociálnych médií na formovanie verejnej mienky.
Zároveň treba otvorene povedať, že hoci sa medzinárodné štatistiky a tabuľky rozdelenia IQ považujú za všeobecne platné (viz. nižšie), v praxi sa nemusia v každej krajine prejavovať rovnako. Osobne si myslím, že na Slovensku sa tento model uplatňuje len veľmi nepresne. Stačí sa pozrieť na dlhodobú kvalitu verejnej diskusie, politickej reprezentácie a volebných výsledkov. Mám vážne pochybnosti, že podiel ľudí neschopných racionálneho uvažovania je u nás porovnateľný napríklad s demokratickým Švajčiarskom, ktoré nám bolo sľubované ako cieľový stav už pred takmer 35 rokmi.
JUDr. Vladimír Gurtler je advokát s viac ako 25-ročnou praxou. Ad hoc píše komentáre a analýzy pre portál PRIMA NEWS. V minulosti sa snažil prispieť k tomu, aby bolo Slovensko lepšou krajinou a politicky sa angažoval, čo sa však ukázalo ako chybná a neúspešná cesta.
Neskôr pochopil, že niektoré veci na Slovensku jednoducho zmeniť nemožno. Po rokoch života v zahraničí sa z rodinných dôvodov vrátil späť na Slovensko a v súčasnosti dočasne žije v Poprade.
JUDr. Vladimir Gurtler
attorney at law / ad hoc journalist
advokat@gurtler.sk | gurtler@primanews.eu
www.gurtler.sk | www.primanews.eu
📞 +421 911 177 007 | +421 940 770 717
