17.11.2026 (SITA.sk) – Barbora Bálintová poukázala aj na rozdiel medzi zdravou nostalgiou a škodlivým idealizovaním.
Za tvrdením, že za komunizmu bolo lepšie, môžu stáť spomienky na mladosť, život v plnom zdraví či s jasnými pravidlami.
Psychologička Barbora Bálintová upozornila, že takzvaný spomienkový optimizmus nie je klamstvo ani dôkaz, že človek nerozumie realite. „Je to prirodzený spôsob, akým si myseľ spätne skladá minulosť tak, aby bola znesiteľná, zmysluplná a často aj krajšia než prítomnosť,“ uviedla pre agentúru SITA.
Dôležité podľa nej je neopakovať zjednodušenie, že mozog vytláča zlé spomienky. „Spomienky zakaždým rekonštruujeme cez to, kým sme dnes, čo nám chýba a čo prežívame. U mnohých ľudí negatívne emócie časom slabnú rýchlejšie než tie príjemné — hovorí sa tomu aj tzv. fading affect bias. Nie je to však pravidlo pri všetkých zážitkoch; trauma, strata či silná krivda môžu zostať veľmi živé,“ vysvetlila Bálintová s tým, že platí najmä to, že emočne nabité zážitky ostávajú v pamäti najdlhšie.
Prečo vzniká pocit „kedysi bolo lepšie“?
Psychologička súčasne vysvetlila prečo vzniká pocit, že kedysi bolo lepšie. Priblížila, že často nejde iba o hodnotenie doby. Človek môže v skutočnosti spomínať na svoju mladosť, zdravie, energiu, rodinu pokope, prvú prácu alebo pocit, že život mal jasnejšie pravidlá.
„Ak je dnes človek unavený, zneistený, zahltený informáciami a neustálym porovnávaním, minulosť mu môže pripadať pokojnejšia a jednoduchšia. Nie preto, že objektívne taká bola vo všetkom, ale preto, že jeho vlastný život bol vtedy možno predvídateľnejší,“ doplnila Bálintová.
Veľmi silný je podľa jej slov aj mechanizmus kontrastu: čím náročnejšia sa javí prítomnosť, tým viac sa idealizuje minulosť. „Ale taktiež funguje aj princíp nostalgie, ako som už spomínala. Človek má tendenciu pozerať sa spätne na pekné chvíle a spomienky, hoci vtedy to tak nevnímal,“ uviedla psychologička a podotkla, že je pritom jedno, koľko máme rokov. Na minulé pekné chvíle totiž spomíname všetci radi.
Bolo im teda reálne lepšie?
Bálintová potvrdila, že pre konkrétneho človeka mohli určité veci naozaj fungovať lepšie. „Mohol mať stabilnú prácu, dostupné bývanie, blízku komunitu a subjektívny pocit bezpečia. Jeho osobná skúsenosť nemusí byť vymyslená,“ povedala Bálintová.
Fotogaléria k článku: November 1989 (fotografie)
Upozornila, že problém nastáva až vtedy, keď sa z vlastnej skúsenosti stáva všeobecný záver, že bolo lepšie pre všetkých „Osobný pocit istoty a širšia realita spoločnosti sú dve rozdielne veci. Človek mohol žiť pokojný život, a pritom nemal prístup ku všetkým informáciám či skúsenosť s tým, čo prežívali iní,“ doplnila psychologička. Zároveň upozornila, že niečo ako univerzálna pravda ani neexistuje.
Poznamenala, že terajší starší ľudia žili v dobe, ktorú poznali a bola im blízka. „V ich mladom veku nevedeli, aké je to žiť v dnešnej dobe. Poznajú síce rozdiel medzi oboma dobami, no nevedia ani oni, ani terajší mladí ľudia, aké je to žiť v produktívnom veku v opačnej dobe, ktorú nezažili,“ doplnila psychologička a vysvetlila, že tak, ako starším ľuďom na dnešnej dobe chýbajú „istoty“, ktoré mali v podobe stabilnej práce a oveľa dostupnejšieho bývania, dnešným mladým ľuďom by možno chýbala vysoká rozličnosť tovaru, ľahké cestovanie a pestrá škála možností vo všetkých oblastiach.
Zvyk je železná košeľa
„Nedokážeme teda zistiť, ktorá doba bola „lepšia“, pokiaľ ten istý človek neprežil v tých istých rokoch dve odlišné doby,“ skonštatovala Bálintová. Ďalšia vec podľa nej je, že pokrok doby nám neustále uľahčuje život v mnohých oblastiach od prepravy, cez bielu techniku až po digitálne možnosti a dokonca aj rozmanitosti a dostupnosti obchodov. „Samozrejme to nesie so sebou aj veľa nevýhod – ako napríklad rýchly a konzumný štýl života,“ dodala.
Dôležitým faktorom je podľa nej zároveň to, že čím je človek starší, tým náročnejšie sa dokáže prispôsobovať zmenám vrátane nových technických výdobytkov. „Nie nadarmo sa vraví, že zvyk je železná košeľa a mozog sa vekom stále slabšie dokáže učiť novým veciam. K tomu prispieva aj fakt, že pri staršej generácii hlavnú rolu hrá chýbajúci intuitívny základ z detstva, rýchle tempo zmien v digitálnom svete a obavy zo zlyhania,“ dodala Bálintová.
Je dnes viac psychických problémov?
Psychologička podotkla, že dnešok je naozaj rýchlejší a informačne preťažujúci. „Máme viac výkonového tlaku, porovnávania, dostupnosti 24/7 a menej prirodzeného oddychu. To však neznamená, že duševné ťažkosti kedysi neexistovali. Skôr sa o nich menej hovorilo, menej sa rozpoznávali a veľa ľudí ich prežívalo potichu,“ vysvetlila Bálintová.
Depresia mohla byť podľa nej kedysi označená za lenivosť, úzkosť za „slabé nervy“ a vyhorenie za povinnosť vydržať. Svoju úlohu v tom podľa psychologičky zohrávajú aj sociálne siete a médiá, ktoré nám dnes dostatočne pomáhajú šíriť povedomie o psychických problémoch a rozoznávať ich jednotlivé príznaky.
„Skrátka identifikovať a oddeliť to, čo považujeme za normálne od abnormálneho správania alebo príznakov,“ doplnila odborníčka.
„Za komunizmu bolo lepšie“ stále dokola
To, prečo starší ľudia majú svojim deťom či vnúčatám potrebu neustále spomínať, že za komunistov bolo lepšie, môže byť podľa psychologičky tým, že niekedy tak chránia hodnotu vlastného života. Ak mladší totiž povedia, že celé ich obdobie bolo zlé, môžu to počuť ako: Vy ste žili zle, nič ste nepochopili, celý váš život bol omyl.
„Za vetou, že za socializmu bolo lepšie, tak často býva aj potreba povedať: Nepozerajte sa na môj život zhora. Aj ja som sa snažil, budoval rodinu a hľadal spôsob, ako byť šťastný. A niekedy je to jednoducho pokus pomenovať emóciu: chýba mi pokoj, istota, pocit spolupatričnosti a menej komplikovaný život,“ priblížila psychologička.
Ako na to reagovať?
Fakty majú v reakcii podľa Bálintovej síce zmysel, no málokedy zaberú, ak človek hovorí najmä z emócie. Lepšie je podľa nej najprv uznať osobnú skúsenosť bez toho, aby sme potvrdili celé zovšeobecnenie, ako napríklad: „Rozumiem, že si vtedy cítil viac istoty a že ti chýba, ako boli ľudia viac spolu. Zároveň to neznamená, že tá doba bola bezpečná a dobrá pre každého“. Takáto odpoveď podľa psychologičky nezhadzuje človeka, ale nenechá idealizovanú predstavu stáť ako jedinú pravdu.
Bálintová zároveň poukázala na rozdiel medzi zdravou nostalgiou a škodlivým idealizovaním. „Zdravá nostalgia povie: Bolo tam niečo pekné, na čo rád spomínam. Zdravá nostalgia ale stále umožňuje žiť dnes,“ vysvetlila psychologička. Škodlivé idealizovanie podľa nej znie: Dnes už nič nemá zmysel, mladí nič nevedia, všetko je zlé.
Bálintová upozornila, že človek v takomto prípade potom nehľadá, čo môže ovplyvniť v prítomnosti, ale žije v neustálom porovnávaní a frustrácii.
Viac k témam: 17. november 1989, Komunizmus, Nežná revolúcia, psychologička
Zdroj: SITA.sk – Mladosť, zdravie či jasné pravidlá. Psychologička priblížila, prečo vzniká pocit, že za komunizmu bolo lepšie © SITA Všetky práva vyhradené.


